Dear Kobe Bryant
29. 01. 2016, 12:00 » Komentáře - Autor: Michal Škubla
(zdroj: Nbasket.cz)
Už je to pár týždňov, dokonca môžme povedať mesiacov, čo uzrela svetlo sveta informácia, že Kobe Bryant po sezóne končí aktívnu kariéru a odchádza do basketbalového dôchodku. Dlho som sa kvôli rôznym dôvodom, ako boli povinnosti, Vianoce a pod. nedostal k napísaniu tohto článku, ale možno je to aj lepšie, že ho píšem s istým časovým odstupom od samotného oznámenia. Podstata tohto článku je veľmi jednoduchá, jedná sa o akúsi osobnú spoveď z úcty a obdivu k jednému hráčovi a preto je nadpis podobný, ako zvolil samotný Bryant vo svojom diele, ktoré bolo uverejnené na players tribune.
Keď som sa to v to pondelkové ráno 30. novembra dozvedel, začal som byť smutný a skeptický, nedokázal som si asi stále dostatočne predstaviť, že po palubovkách NBA nebude behať zlato-fialová 24, hoci musím uznať, že sa Black Mamba túto sezónu výrazne trápi a jeho výkony sú odvarom toho, na čo sme uňho boli zvyknutí. Postupom času však skepsu a smútok náhradzajú spomienky a radosť. Radosť a spomienky na to, že som mohol byť svedkom a vidieť hrať aspoň na obrazovke TV, počítaču alebo smartfónu, jedného z najlepších hráčov histórie NBA. A nebojím sa povedať, že aj druhého najlepšieho shooting guarda histórie, čo napokon istého času povedal aj sám veľký Michael Jordan.
Odmalička som bol vedený k športu a keď som ako 10-ročný skončil s futbalom, rodičia ma prehovárali, nech to skúsim s basketbalom, avšak ja som ich vysmial a povedal, že tak to ma teda vôbec nebaví a asi ani nikdy nebude a dal som sa na tenis. Postupom času som však začal zisťovať, že ten basket až taký hrozný šport nebude a začal som sa oň trošku zaujímať. Vtedy však bol internet relatívne v plienkach, televízne športové noviny uverejňovali o NBA asi tak jednu až dve správy za týždeň, čo niektorým televíziam vydržalo do dnes a tak som tých informácii moc nemal. Až v roku 2007 som niekde našiel, že Lakers (čo bol asi s Bulls a Knicks jediný klub, ktorý som vtedy poznal) šokujúco otočili zápas playoff s Phoenixom a najväčšiu zásluhu na tom mal Kobe Bryant, ktorý vyrovnal v poslednej sekunde riadneho hracieho času a trafil aj víťaznú strelu v predĺžení. Z počutia mi to meno niečo hovorilo, ale asi to bolo len toľko, že so Shaquillom O'Nealom, ktorého poznal každý pre jeho 140 kilogramov, vyhral titul. A vtedy som si povedal, že tak to bude asi nejaká hviezda, niečo na spôsob Ronaldinha, Zidanea, Beckhama alebo Henryho, ktorí vtedy vládli futbalu.
A to bola moja prvá vážnejšia skúsenosť s NBA. Okrajovo som nejaké informácie vnímal, ale predsa len 15-ročné decko malo aj iné starosti, ako zháňať nejaké novinky a stále som s tým internetom až taký kamoš nebol, dokonca ani neviem či vtedy chodila NBA v telke. Často v tých informáciach rezonovalo meno LeBron James, ale predovšetkým Kobe Bryant. A na konci školského roku 2007/08, keď som bol s rodičmi na dovolenke na Sardínii, dávala talianska televízia finále Celtics-Lakers a keď som videl zápasy číslo 2,3,4, tak mi bolo jasné, že som si našiel svoj tím a svoj idol v NBA. Dodnes si pamätám, aký som mal pokazený deň, keď som videl, ako Lakers premrhali vedenie o 23 bodov v zápase číslo 4 a tým aj stratili šancu na titul.
Na tomto mieste by som rád podotkol niečo, s čím si myslím, že bude mnoho športových fanúšikov súhlasiť. Pretože ako povedal jeden môj kamarát: „Mamu a obľúbený tím si jednoducho nevyberáš.“ Podľa mňa existuje viacero spôsobov, ako si vybrať tím, ktorému budete fandiť. Prirodzene je to tím z mesta, v ktorom sa narodíte/žijete, čiže je vám geograficky blízky, ale ak si chcete vybrať tím z inej krajiny, tak buď si ho vyberiete, že ste niekedy dané mesto alebo zápas tohto klubu navštívili a je vám sympatický alebo kvôli nejakému hráčovi. A to je aj môj prípad. Slovanu (futbalovému aj hokejovému) fandím odmalička z pochopiteľných dôvodov, Arsenal som si obľúbil kvôli Thierrymu Henrymu, Barcelonu kvôli Ronaldinhovi a štýlu hry, aký predvádzajú, Toronto Maple Leafs a New England Patriots boli prvé tímy, ktoré som navštívil z NHL a NFL.
Ale samozrejme článok nie je o mojich obľúbených tímoch, ale o niečom úplne inom a tak sa vrátim k podstate veci. Ako začala sezóna 2008/09, začal som sa o NBA čím ďalej, tým intenzívnejšie zaujímať, samozrejme, že stredobodom môjho záujmu už bol tím Lakers. Navyše som zistil, že ju dáva v priamych prenosoch a občas aj v prijateľnom čase Nova Sport. Ak prišiel jeden zlom na Sardínii, tak za ďalšie kľúčové momenty môjho obľúbenia si basketbalu, NBA a purple&gold, môžme považovať zápas na Christmas Day v roku 2008, kedy Lakers pretrhli 19-zápasovú víťaznú šnúru Celtics a vrátili im prehru z finále a samotné finále 2009 proti Orlandu. To bola doslova exhibícia Čiernej Mamby, ktorý obrovským spôsobom túžil po štvrtom prsteni šampióna. Nebudem sa tu už rozpisovať o množstve zápasov, ktorý Kobe Lakers vyhral, to by sme tu boli veľmi dlho, môžem spomenúť len vynikajúce výkony vo finále 2010 proti Celtics, čo bola definitívna odplata za finále 2008, 7 víťazných striel v jednej sezóne , 62 bodov za tri štvrtiny proti Dallasu, štyri 50-bodové zápasy v rade, 3 trojky v závere proti Torontu (zo sezóny 2012/13, nie ten na ktorý myslí väčšina a ktorý spomeniem o chvíľu), otočenie zápasu proti Thunder, keď bol za faul lakťom na James Harden vylúčený Ron Artest a veľa ďalších.
Myslím, že za všetky stačí spomenúť jeden jediný. Ten, ktorý sa odohral 22. januára 2006 a pred pár dňami sme si pripomínali jeho 10-ročné výročie. Deň, ktorý nemal ničím pripomínať, že sa v tú noc budú prepisovať historické tabuľky. A predsa sa tak stalo. Bryant v tú noc nastrieľal 81 bodov, čo je druhý najväčší počet v jednom zápase v histórii NBA, hneď po legendárnej stovke Wilta Chamberlaina, ktorá pri všetkej úcte už asi nebude nikdy prekonaná.
Hoci je potrebné priznať a aj ja viem pochopiť množstvo Kobeho kritikov, že mimoriadne veľa zápasov Kobe svojmu tímu aj prehral, keď sa príliš tlačil do striel, mal zlú úspešnosť, sepčil, čím si čiastočne vyslúžil povesť hráča, ktorý nie je práve ideálny spoluhráč. Na druhej strane treba uznať, že Bryant mal vždy obrovský hlad a vôľu vyhrávať (veď často hrával aj napriek zraneniam) a byť úspešný, čomu podriadil takmer všetko, čo nikdy nepopierali jeho spoluhráči, s ktorými dosiahol najväčšie úspechy ako Shaq či Pau Gasol. A práve z toho vychádzalo vždy aj to chcenie strhnúť zápasy na svoju stranu, ktoré však občas bývalo kontraproduktívne.
Aj Kobe však je len človek, o čom sme sa mohli presvedčiť v posledných sezónach, kedy aj jemu vypovedalo službu zdravie a musel kvôli vážnym zraneniam predčasne ukončiť posledné tri sezóny. A túto dohrával len preto, aby sa poriadne rozlúčil s ligou, ktorej obetoval všetko. A zaslúži si všetko ten aplauz v hosťujúcich halách. Tak ako si ho uctili v Bostone, Sacramente či Golden State, čo boli jeho veľkí rivali na palubovkách, tak si ho určite uctia v Clevelande, San Antoniu či vo Phoenixe. Pretože, Kobe Bryant bol hráč, akých sa rodí jeden za jednu, dve generácie. Nedokázal to, čo Michael Jordan, ale v dobách, kedy sa NBA čoraz viac začala globalizovať a stávať populárnou po celom svete, má na tom obrovské zásluhy.
A hoci si Black Mamba tento článok asi nikdy neprečíta, tak som sa mu chcel aj ja poďakovať a venovať mu týchto pár riadkov za to, že ma priviedol k tomuto krásnemu športu, skvelej hre, ktorá prináša krásne, ale aj smutné spomienky, za tie prebdené noci, ale aj za to, že môžem dnes o NBA informovať ľudí na Slovensku a Česku, ktorí sú do nej rovnakí blázni a vďaka NBA a basketbalu som stretol množstvo skvelých ľudí, ktorých pokladám za svojich priateľov a som rád, že ich poznám.
Dear Kobe, thank you!!!