Česká a slovenská stopa v NBA? Celkovo sa do elitnej ligy prebojovalo päť hráčov, čo vôbec nepredstavuje vysoké číslo. Vedeli ste však, že jeden z nich súťaž vyhral, a to po boku legendárneho Hakeema Olajuwona? „Tím bol mimoriadne kvalitný. Olajuwon vždy vedel každého uzemniť, každý mal pred ním obrovský rešpekt,“ hovorí Richard Petruška (51), ktorý sa dočkal prsteňa za víťazstvo v roku 1994 ako člen Houston Rockets. V exkluzívnom rozhovore pre portál Nbasket.cz spomína na pamätné súboje s Charlesom Barkleym a aj prezrádza, ako prebiehali minuloročné oslavy titulu v Toronte.

Pán Petruška, skôr ako sa dostaneme k samotnej NBA, ako ste sa vôbec dostali k basketbalu?
Už ako chlapec som šport miloval. Chcel som hrať futbal, ale to nevyšlo. Neskôr ma oslovil jeden učiteľ z našej základnej školy, aby som išiel hrať za školské družstvo. Potom som postupne prechádzal žiackymi kategóriami, kde boli tréneri ako pán Zorád a pán Fridrich, ktorí mi pomohli a posunuli ma dopredu. Neskôr ma v mládežníckych výberoch viedol pán tréner Repka, pod ktorým som už ako mladší dorastenec hrával pravidelne aj za starší dorast a mohol som naplno rozvinúť svoj talent, čo mi vynieslo prestup do Interu Bratislava.

V Interi ste v mužoch pôsobili štyri sezóny. Neskôr nasledovala kariéra v zámorí na univerzite?
Za Inter som hral do svojich 21 rokov, pričom som už mal za sebou aj zápasy za reprezentáciu mužov a taktiež juniorské Majstrovstvá Európy do 18 rokov. V Juhoslávii sme na tomto šampionáte s našim silným ročníkom 1969 získali bronzové medaily, čo bol na tú dobu obrovský úspech.

V roku 1989, keď sa u nás zmenil systém a otvorili sa hranice, som napísal pár známym, ktorých som stretol v Spojených štátoch, keď sme tam boli s reprezentáciou dvakrát na sústredení. Tí ma dali do kontaktu s univerzitou UCLA, z ktorej som dostal ponuku na štipendium. Tesne pred mojim odchodom do zámoria sa tam však zmenili pomery, škola získala pár veľmi dobrých hráčov a štipendium mi zobrala.

Tak som sa dostal na inú univerzitu, Loyola Marymount University, kde som odohral jeden ročník. Ale tam sa neskôr tiež zmenila situácia a odišiel tréner Paul Westhead, ktorý v prvej sezóne pôsobenia Magica Johnsona v NBA vyhral ako tréner titul s Los Angeles Lakers. Situácia na Loyole po jeho odchode nebola ideálna, pričom som opäť dostal ponuku z UCLA a zvyšok štúdia som odohral tam.

Aké ste mali po skončení univerzity očakávania? Verili ste už vtedy, že by si vás nejaký tím mohol vybrať na drafte?
Posledná sezóna v UCLA nebola zlá, ale na draft to nebolo. Stretol som však Jozefa Drsmana, Slováka, ktorý si v USA založil posilňovňu, a začal som s ním trénovať. Výrazne mi pomohol aj v oblasti stravy, odporúčal mi rôzne vitamíny a veci, ktoré potrebuje každý športovec. Trénoval som hlavne v jeho posilňovni až do júna a počas troch mesiacov som výrazne nabral fyzicky aj kondične.

Pred draftom prišla pozvánka na kemp do Pittsburghu, ktorý bol určený hlavne hráčom druhého sledu, teda nie tým najlepším, od ktorých sa očakávalo, že by mohli byť vybraní v prvom kole. V tomto kempe som dominoval, podľa mňa som tam bol jedným z najlepších hráčov. Po kempe sa o mňa zaujímali Chicago Bulls, nikdy ale neprišla konkrétna ponuka, naopak od Houston Rockets som dostal ponuku na súkromny workout. Na ňom boli ešte ďalší traja-štyria podkošoví hráči.

Z neho ste potom ťažili aj na drafte, však? Mimochodom, ako si na samotný draft spomínate?
Mal som z workoutu u Rockets dobrý pocit, ale nevedel som, že dopadol až tak dobre. Preto som bol prekvapený, keď som draft pozeral a Houston si ma vybral zo 46. miesta. Pamätám si, že tam ani nemali moju fotku, asi neboli pripravení, že ma niekto vyberie, čo bola skutočne úsmevná situácia. Pre mňa sa však nemenilo nič, väčšina hráčov z druhého kola totiž nemala garantovanú zmluvu, musela ísť do kempu a tam o ňu tvrdo bojovať.


Ako taký boj vyzeral?
Najprv sme sa 15. júla stretli v Houstone v kempe a o dva týždne už začínala Letná liga v Salt Lake City. Rockets boli s mojimi výkonmi spokojní, bol som v tejto súťaži najlepší hráč tímu a na konci Letnej ligy mi ponúkli zmluvu.

Barkley si z nás robil srandu

Ako si spätne vybavujete celú sezónu, ktorú ste v NBA odohrali? Panovala vtedy v tíme Rockets dobrá atmosféra? Predsa len vtedy s Vami hrali mnohí slávni hráči, stačí spomenúť Hakeema Olajuwona…
Tím bol mimoriadne kvalitný. Hakeem Olajuwon vždy vedel každého ukľudniť a uzemniť, každý mal pred ním obrovský rešpekt. Len málokedy sa stalo, že by prišlo k nejakému konfliktu a aj ten bol veľmi rýchlo zažehnaný. Aj ku mne sa všetci spoluhráči správali priateľsky, nemôžem na nikoho povedať nič zlé. Aj so samotným Hakeemom som mal veľmi dobrý vzťah. Bolo to jedno z tých družstiev, na ktoré rád spomínam, pretože hrací kolektív bol súdržný, na vysokej úrovni a atmosféra v tíme bola dobrá, čo často pomohlo prekonať rôzne stresové a nepríjemné situácie.

Spomínam si na situáciu v play off, kedy sme narazili na Phoenix Suns s Charlesom Barkleym. Oba úvodné zápasy hrané na našej palubovke v Houstone Suns vyhrali. V novinách sa už o nás hovorilo, že sme “chokers” (anglický výraz pre niekoho, kto v kľúčových momentoch zlyhá, pozn.red.) a že sériu neotočíme. My sme však odchádzali do Phoenixu s odhodlaním zabojovať a vyhrať aspoň jeden zápas. Napokon sme však vyhrali oba, keď sa v jednom mimoriadne darilo spoza oblúka Kennymu Smithovi a nakonec sme sériu vyhrali 4:3. Je to pre mňa najpamätnejšia séria z celého ročníka.

Dalo by sa povedať, že práve táto séria v druhom kole proti Suns bola zlomovým momentom celej sezóny? Uverili ste vtedy, že to môžete dotiahnuť až na najvyššiu métu?
Určite áno. Už rok predtým nemal Houston zlé mužstvo, kedy vypadol v druhom kole play off v siedmich zápasoch so Seattle SuperSonics. A teraz sme museli opäť počúvať, že druhé kolo je maximum tohto tímu, na viac nemá a podobne. Olej do ohňa prilieval aj samotný Charles Barkley, ktorý si z nás robil po prvých dvoch zápasoch poriadnu srandu.

Po obrate proti Suns celému tímu neskutočne stúplo sebavedomie a začali sme veriť, že môžeme získať titul. Výborným príkladom byl Sam Cassell, v tom čase mladý nováčik, ktorý vo finále proti New York Knicks premenil množstvo ťažkých striel.

Finálová séria skončila 4:3 pre Váš tím, pričom ste titul oslavovali na domácej palubovke.
Áno, Knicks u nás vyhrali druhý zápas a vedeli sme, že ak vyhrajú všetky tri domáce stretnutia (vtedy sa finále hralo systémom 2-3-2, pozn. red.), tak je titul v ich rukách. My sme však uspeli hneď v treťom zápase v Madison Square Garden, keď práve Sam Cassell trafil víťaznú trojku pol minúty pred koncom a vrátili sme výhodu domáceho prostredia na našu stranu.

Napriek tomu ste mohli sériu prehrať, keď Váš tím v šiestom dueli zachránil pamätným blokom Hakeem Olajuwon.
Presne tak. John Starks mal v ruke potencionálne víťaznú trojku, ale Hakeem sa k nemu dostal včas a výrazne mu znemožnil vystreliť, pričom myslím, že sa aj jemne dotkol lopty. Tak sme oslavovali a v siedmom zápase dotiahli sériu do víťazného konca.

Máte odložený prsteň šampióna na nejakom špeciálnom mieste?
Mám ho odložený v banke, doma nemám miesto, kde by som si ho vedel uložiť. Predsa len je to cennosť, takže banka je preň najlepšie miesto. Vyberám ho a nosím len pri špeciálnych príležitostiach.

Zostali ste s vtedajšími spoluhráčmi v kontakte aj po odchode do Európy?
V tom čase neboli možnosti kontaktov, ako sú dnes. Neboli maily a rôzne komunikačné aplikácie. Preto som kontakty na hráčov po odchode stratil, ale vždy ma poteší, keď niekoho z nich uvidím na obrazovke. Napríklad Kenny Smith je skvelý moderátor, ktorý paradoxne teraz pracuje s Barkleym. Podľa mňa sa výborne dopĺňajú, skvelo im tá práca sedí a ľuďom sa to páči.

Kawhi Leonard odštartoval „lavínu“

Do Európy ste zamierili hneď po prvej sezóne v NBA. Dostali ste ponuku, ktorú ste považovali za lepšiu?
Počas ďalšej Letnej ligy ma oslovil jeden manažér, vraj si na mňa spomína z tej juniorskej reprezentácie, keď sme uhrali pamätné tretie miesto. Povedal mi, že ma chce, a tak som šiel skúsiť šťastie do Talianska. Napriek veľkému tímovému úspechu s Rockets som totiž toho príliš neodohral a chcel som sa dostať späť do zápasovej praxe. Dohodli sme sa pôvodne na jeden rok, na jeho konci som ale dostal výrazne lepšiu zmluvu a už som v Európe ostal.

Po skončení hráčskej kariéry ste sa venovali aj trénerstvu. Trénujete ešte stále?
Momentálne žijem už dva roky v Kanade, v Toronte, a tu sa už trénovaniu nevenujem. Žijem tu so svojou manželkou a dvomi synmi a rozhodnutie, prečo práve Toronto, vzišlo z toho, že som chcel dopriať synom kvalitné vzdelanie.

Minulý rok slávili Raptors historicky prvý titul. Aká bola nálada v meste a vlastne v celej Kanade? Predsa len, mesto aj krajina sú známe skôr hokejom.
Prirovnal by som to k nášmu titulu v Houstone. Pretože pre Houston bol náš titul taktiež historicky prvý v profesionálnych amerických súťažiach, vypukla v meste jedna obrovská párty. V Toronte to bolo podobné. Maple Leafs čakajú na titul niekoľko desiatok rokov a ani Raptors od svojho vzniku nemali žiaden väčší úspech.

Fenomenálne sa zo svojho zranenia dostal Kawhi Leonard, určite im pomohol príchod Marca Gasola a vytvorila se skvelá partia. Taktiež fanúšikovia boli fantastickí, množstvo z nich, ktorí sa nedostali na zápas, prišlo k hale a sledovali zápas na obrazovke, povzbudovali svoj tím a bolo im absolútne jedno, aké bolo počasie. A čím ďalej šli, tak tým prichádzalo tých ľudí viac.

V druhom kole padol v siedmom zápase pamätný kôš Kawhiho Leonarda proti Philadelphii. Dalo by sa povedať, že to bol podobný zlomový moment pre Raptors, ako pre Váš tím séria so Suns?
Máte pravdu, to je vynikajúce prirovnanie. Kawhiho kôš bol naozaj neuveriteľný, z ťažkého uhla, lopta ešte poskakovala po obruči… Myslím si, že vtedy hráči podobne ako my začali veriť, že im je osud naklonený a môžu získať titul. Dokonca by som povedal, že sa po tomto koši strhla „lavína“. Áno, môžeme povedať, že Raptors pomohlo aj zranenie Janisa vo finále Východnej konferencie či zranenia Duranta a Thompsona vo finále proti Golden State Warriors, ale Toronto naozaj predvádzalo skvelé výkony a šampiónom se stalo zaslúžene.

Boli ste počas minulého play off na niektorom zo zápasov priamo v hale?
Minulý rok mi to nevyšlo, ale v aktuálnej sezóne sa mi podarilo zohnať lístky a bol som sa na pár zápasov pozrieť.

Hakeem Olajuwon? Nenapodobiteľný hráč

Ak by ste mali porovnať éry, v ktorej ste v NBA pôsobili Vy a tú súčasnú?
Je tam vidieť veľké rozdiely. Okolo roku 2000 sa upravili viaceré pravidlá. Povedal by som, že sa NBA začala viac približovať európskemu basketbalu, čo aj otvorilo dvere mnohým Európanom. Keď som hrával v NBA, tak hráčov z Európy by ste spočítali na prstoch jednej, maximálne dvoch rúk. Dnes je tam 100-110 medzinárodných hráčov, čo je obrovské číslo.

Myslím si však, že je to na prospech veci a kvalita ligy stúpla. Je to podľa mňa pestrejšie. V minulosti dominovala najmä fyzická stránka hry, čo vyhovovalo primárne podkošovým hráčom. Tí v tej dobe vôbec nevedeli strieľať z diaľky, dnes je to takmer povinnosť aj pre vysoké krídla, ale aj centrov. Celkovo si myslím, že sa NBA za tých 20-25 rokov výrazne zmenila a posunula, stala sa z nej globálna súťaž, nielen kvôli príchodom zahraničných hráčov, ale vďaka sledovanosti na celom svete.

Prednedávnom zomrel bývalý dlhoročný komisár NBA, David Stern, ktorý ku globalizácii súťaže taktiež výrazne prispel.
Bol veľkým vizionárom a od nástupu na komisársku stoličku chcel NBA spropagovať po celom svete. Uvedomil si, aké príjmy môžu byť z predaja dresov, vysielacích práv a podobných vecí. Postupne značku budoval, až sa z nej stala súťaž, ktorá je v USA, čo sa týka hráčov, najlepšie platená a je jednoducho populárna po celom svete.

Máte hráča, na ktorého se rád pozeráte, prípadne na ktorého rád spomínate?
V súčasnosti je to Luka Dončič, ktorý predvádza fenomenálne veci a má neuveriteľné čísla. Veď vo svojej nováčikovskej, ale aj tej aktuálnej sezóne má také štatistiky, aké mali možno dvaja-traja hráči v histórii, a buduje tak skvelé meno európskym hráčom. Som z neho nadšený a zvedavý, kam to až dotiahne, pretože si myslím, že by mohol s Kristapsom Porzingisom vytvoriť v Dallase dynastiu a získať niekoľko titulov.

Pravda, Dallas má napokon tradíciu európskych hráčov…
Áno, Mavericks boli v tomto smere priekopníci, keď sa nebáli stavať tím na európskom hráčovi, ktorým bol Dirk Nowitzki. Ukázalo sa to ako správna voľba, keď získali v roku 2011 titul a teraz veria Lukovi s Porzingisom. Nebol by som prekvapený, keby lige v blízkej dobe dominovali.

Na záver špecifická otázka: bol najlepším hráčom histórie Michael Jordan, alebo niekto iný?
Jordan bol len jeden a asi bol najlepší, ale pre mňa je číslo jeden Hakeem Olajuwon. Už len to, ako sa dokázal ako Afričan vypracovať… Možno ho nevedeli až tak doceniť jeho rovesníci, pretože vždy boli pre nich cennejší americkí pivoti ako David Robinson či Patrick Ewing. Ale to, akým spôsobom dokázal Hakeem Olajuwon dominovať, aj jeho štýl hry, je jednoducho nenapodobiteľný.

Richard Petruška je bývalý slovenský basketbalový pivot. Narodil sa 25. januára 1969 v Leviciach. Po pôsobení na Slovensku v Leviciach a v Interi Bratislava zamieril do zámoria, kde hrával za univerzity Loyola Marmount a UCLA. V drafte 1993 si ho zo 46. miesta vybrali Houston Rockets, s ktorými vyhral v roku 1994 NBA. Po roku v NBA zamieril späť do Európy, kde pôsobil v Taliansku, Turecku a Španielsku. V roku 2001 vyhral s Malágou dnes už neexistujúci Koračov pohár. Trikrát sa stal najlepším slovenským basketbalistom (1998, 1999 a 2000).